Vo Veľkej Fatre žijem, a hlavný hrebeň spoznávam od detstva, kedy rodičia s kamarátmi opravovali chatku na základoch vypálenej partizánskej nemocnice na Kráľovej studni, a my sme tam trávili víkendy. Potom roky s túlavými Kantorcami na salašoch pod Ploskou, prespievané noci pri gitarách a chuť žinčice od pastiera Mirka spod Borišova.

Keď však prídu brdskí vyznávači cinkajúcich praciek a milovníci vône naftalínu zo starodávnych torien, vander dôverne známymi fatranskými hoľami má zrazu celkom inú príchuť. Hra na dobrodružstvo, nepohodlie a prežitie s minimom vecí dotiahnutá do konca. Nocľah na povale starej kolibky pod Smrekovom, alebo pod zasneženou jedľou. Zájdené pod nechtami pri chystaní dreva v mokrom lese. Vietor vo vlasoch pod deravým klobúkom a nedeľná šošovicová polievka pre všetkých, uvarená z posledných zásob na dne žracáku.

Ako a komu to vysvetlím, že poviedka od Londona sa dá prežiť aj pár kilometrov od baráku?

T.O. Old Water (Stará Voda) a T.O. Indiana (Drienov)

Po prvotných plánoch dobiť českú Sněžku v Krkonoších, ktoré nám bohužiaľ padli, sa našou cieľovou destináciu stali České Beskydy, teda Moravsko-slezský kraj.

Bol piatok večer, deň D. Deň odchodu na náš veľký vander, ktorý bol naplánovaný viac-menej na poslednú chvíľu. Pomaly, ale isto sa schádzame u Rasťa a Oťi v Lemešanoch, prichádzam zhruba okolo siedmej autobusom z Košíc a tam ma už víta Soňa s Werčou, Baďar a samozrejme pán a pani domáca. Zasadáme do Grandalthanu, popíjame pivko a onedlho prichádza aj Šteňa s Tulim.

ROVERKY 2016

Tak ako bola Berounka rýchlovka, tak Roverky, civilne Kokořínsko*, boli plánované dva mesiace dopredu, vrátane termínu. A ja na pätu stúpiť nemôžem! Nejako som  v nedelu večer dokulhal z nádražia domov, vyžiadal si od účastníkov dva dni na rozhodnutie, či ide sa a či nie, miesto schodov používal výťah, miesto chôdze dopravné prostriedky a do botiek zakúpil gelové vložky. Nožičku nezaťažoval a v utorok večer rozoslal verdikt – ideme. A na batoh netrampisticky primontoval outdoorové teleskopické palice. Vo štvrtok ráno s Radkem vystupujeme z osobáku a dávame sa poznávať miesta, nami doposial nepoznané.

DRUHÝ BREH

Českú Ameriku by mal poznať každý aspoň trochu zodpovedný československý (to československý zdôrazňujem) tramp. Aj keď tam trebárs nebol, aspoň vie, o čo ide. A niektorí z tých zodpovedných (to sa ale týka skorej slovenských českoslovákov, u českých to je snáď samozrejmosť) vedia aj to, že rieka pretekajúca neďalekým údolím je Berounka a tí, čo tam boli vlakom, vedia ešte aj to, že po pravom brehu, tom nečeskoamerickom, vedie hlavná štreka z Prahy na JZZ, teda na Plzeň a potom trebárs Šumavu. No a ja, keď som sa tade uberal, na tú Plzeň, alebo aj Šumavu, pravidelne som prenášal pohlad z knihy do okna, na mihnúci sa Karlštejn, potom nejakú polorozpadnutú vežičku a vápencový ementál Alkazar. To som ale musel sedieť na strane českoamerickej. A to nie vždy sa zadarilo. No a raz som preniesol pohlad z knihy do okna aj na tej opačnej, a potom ešte viacej krát, až som si to celé foťákom natočil. Lebo tá ruina volačoho pri trati a ešte aj dve diery v skale, mihnúce sa za tým oknom, vyzerali dóóósti lákavo.

Upršané piatkové popoludnie 21. októbra 2016 vlákalo všetkých do teplého náručia domova. Blížila sa sobota a aj napriek nevľúdnemu počasiu ma začal nahlodávať vandrovný červík. Šeptal do ucha slová známej piesne:

„ Já nevím, kde se to v člověku bere,
ten neklid co ho tahá z místa na místo,
co mu nedovolí, aby se usadil,
aby byl sám se sebou spokojenej,
jako větina ostatních.
Aby dělal jen to, co se má …...“

V mailovej pošte sa náhle objavila správa od kamaráta Bobra z Kanady. Preposlal pozvánku Občianskeho združenia SOSNA na podujatie BABIE LETO v ich Ekocentre v Družstevnej pri Hornáde. Dotieravý červík pokojne zaspal, keď som po dohovore s kamarátom Tikom začala chystať batoh.

Občianske združenie SOSNA vzniklo v roku 1992. Od svojho začiatku je zamerané na environmentálnu výchovu a vzdelávanie. Pri jeho zrode stáli aj manželia Štefan a Silvia Szabóovci. Ich myšlienku podporili ďalší nadšenci, ktorí sa aktívne zapojili a posilnili rady združenia. Združenie získalo pozemok pri miestnej základnej škole. Bývalú budovu školských dielní premenili na príjemnú, priestrannú základňu. Bezprostredné okolie upravili na rajskú záhradu s mnohými prekvapeniami. Štefan Szabó „Omar“ a Silvia mali k prírode vždy veľmi blízko. Časť svojej mladosti strávili medzi kamarátmi v T.O. Sosna (KE). Aj teraz cestujú, vandrujú, spia pod širákom a nielen na Slovensku, ale aj v Gruzínsku, Himalájach, na Kaukaze a inde. Tip na vander nás zlákal, tak sa poďme pozrieť, aké babie leto bolo prichystané pre návštevníkov a naše neposedné duše.

 Na počiatku bolo slovo. Písané. Som si kúpil knižku Podzemí v Čechách, na Moravě a Slezku (kolektív piatich autorov). Potom som v časáku ČD pro vás objavil článok Arkózové komory u Mirošova. Tlačivo ono sa prikladá vo vozňoch Českých drah cestujúcim eurocity k dobru, tak som si ho k ešte väčšiemu dobru šlohol. No a nakoniec prišiel nápad urobiť tradičný český zimný vander pred koncom roka, lebo na začiatku nového sa nám nahromadilo trochu viacej plánov pre kopce  slovenské. Nudle síce zaoponoval, že bude príliš teplo, ale ministerstvo vonkajšej teploty nám čiastočne vyšlo v ústrety a temperatúru stiahlo pozoruhodne blízko k nule. On to bol trošku bláznivý projekt, jeden deň v Čechách severných, druhý deň v Čechách juhozápadných, fakt len pre majitelov lepšieho zárobku, alebo potom režinky. Všetci zarábame proletársky, ale sme majitelia železničnej preukážky, čiže sa radíme do kategórie dva. Teda okrem Nudláka, čo teda aj bolo príčinou, že sa nám mal pridať až v sobotu, lebo nebol kategóriou ani jednou. Ušetril si tým takmer zbytočne vyhodenú tisícku v domácej mene. Nuž  priatelia, poďme povandrovať.

Dvojica PiPa je znova v horách nášho malého, no krásneho Slovenska.

Tentokrát sme spolu s Pitkinom vybehli na Strážovské vrchy priamo na Strážov z obce maľovanej a to z Čičmian.

NCH vedie popri ľavom brehu rieky Vltavy. V miestach medzi Štěchovickou a Slapskou priehradou, kde som si ho prebehla, ide súčasne so zelenou turistickou značkou. Ako som sa naň v nedeľu 16. marca ráno dostala?

Po vystúpení kapely Pekaringo na Memoriáli Jendy Kordy v piatok 14. marca v Prahe (viď článok na ahojahoj) sme naša partia zo Slovenska ani netušili, že sa nám podarí zvyšné dva dni víkendu stráviť priam v lone počiatkov trampingu.

Poďakovanie za to patrí súčasnému šerifovi najstaršej trampskej osady Ztracená naděje – Ztracenky (ZN) a zároveň kapelníkovi K.T.O. Frantovi Hackerovi a jeho manželke Dane. Prichýlili nás na svojej chatičke nad Vltavou pri dedinke Třebenice.

alebo

Závlčanská trojka znova v akcii

Vo štvrtok mi volal Pitkin, či mám chuť ísť v sobotu a nedeľu na Marhát. Keďže som tam ešte nebol, tak som súhlasil a popozeral, čo sa tam dá nájsť.

Už dlhšie prevláda teplé letné počasie, a tak sme sa rozhodli si spraviť nejaký vander. Na tento víkend hlásili polooblačno, počasie ako stvorené na šlapanie. Dali sme sa dokopy zo Závlčancov ja a Pacho, z T.O.Kanoe Steve a Čutka.