Pavol "Bača" Benža
Poviedky trampské a vandrácke
Tento titul vydalo Trampské združenie SEVERKA v apríli 2010. Krst knižočky sa uskutočnil 24.4. na T.O. Divizna. A čo na to autor ?
Napadlo Vás, či sa toto všetko vari skutočne stalo?
Mám len jeden život.
Aj moji kamaráti majú len po jednom.
Myslíte si teda, že som si to vymyslel?
Kdeže by som vzal toľko fantázie!?
Úvodná poviedka ďalej v článku:
ČO TAK SI NAPÍSAŤ?
Vlajka dospievaná, pagoda začína hučať, a ten neúnavný skvelý človek, čo to všetko spískal a má na svedomí, práve začína vyhlasovať výsledky trampíckej literárnej súťaže, ako aj víťazné príspevky. Som tu preto, lebo som bol literárny príspevník. Jasné, nevyhral som nič, ale to je v poriadku, ani som s tým nerátal.Som rád, že
som teraz tu, lebo tu je teraz dobre. Ja som teda nebodoval, ale ona ano. Ona - taká krehká blondína, čo stála asi dva metre odo mňa a keďže bola ešte aj fešanda, tak som sa behom večera „náhodou“ ocitol v jej susedstve, aby som jej pogratuloval a zároveň sa aj zoznámil. Podotýkam, len zoznámil, ja som totiž dlhodobo ženatý,
vieme? Ale zoznamovať sa treba, a veď je to vlastne kolegyňa „od pera“. Pochopitelne následná konverzácia sa uberala smerom literárnopisatelským a literárnočitatelským, a nabrala také obrátky, že sme prestali vnímať okolie, až mi časť toho okolia strčila do ruky tri prázdne krígle s doporučením, nech už ju neoblbujem a idem
láskavo pre pivo, lebo ak to náhodou netuším, tak som na rade. Iste, povinnosť je povinnosť, a tak som si ju nerád šiel splniť. Ona mi ale medzitým niekam zmizla, škoda, ten rozhovor bol naozaj fajn. Stretli sme sa až nadránom, aj to len na chvílu, ale tá stačila, aby som vymyslel kravinu, mne podobnú:
- Vieš ty čo, pisalínko? Možno sa už nikdy neuvidíme, čo tak si napísať? Dopis, trebárs.
- List nie, to už je otrepané. Napíšeme si jeden druhému poviedku. Berieš?
Tak teraz ma dostala. Ale môj mozog, rozhicovaný večernou hlbokointelektálnou debatou, šiel ešte zotrvačnosťou v slušných otáčkach a ja som hneď kontroval.
- To vieš, že beriem. Ale keď už, tak žiadny papier.
- Pošleme si mailom?
- Nie, nie, to nie, preboha! Ja som úplné PC trdlo. Ani internet doma nemám.
- Tak potom?
- Na kožu. Zídeme sa, až bude teplejšie, na nejakej akcii a napíšeme si ju jeden druhému na telo. Teda akože na telo – na kožu. Normálne sa popíšeme.
- Myslíš to...
- Myslím. Berieš?
Nebola to žiadna padavka. Súhlasila. A so smiechom. Ja sa ovšem musím priznať, že som vôbec nebol originálny. Tento nápad som vlastne odkukal z fi lmu Petra Greenawaya „The Pillow Book“. Tam po sebe čmárajú snáď Japonci, či Číňanci... skvelý film.
Než som sa za úsvitu uložil do spacáku, mal som základnú osnovu príbehu vymyslenú. Naškrabal som si ju preventívne perom na ruku. Na svoju – zatial. To aby som nezabudol – tých vypitých pív bolo predsa len viacej.
Ono to tak pri podobných uletených dohodách nebýva, ale my sme sa v lete skutočne zišli na jednom ohni výročnom, teda na neutrálnej pôde. Predom sme si korešpondenčne stanovili pevné pravidlá. Predsa len sa jedná o mierne šteklivú záležitosť, v našich končinách nie práve bežnú. Vzhladom k môjmu rodinnému stavu som sa
vopred poistil (povedzme, voči hriešnym myšlienkam), takže mala na sebe obe súčasti základného spodného prádla, i keď sami priznala, že vďaka mne má po prvý raz na vandri podprsenku. Tož - medzi nami, vagabundami - popísať, či pomalovať dievčie poprsie, zvlášť, keď je krásne vytvarované, záležitosť to viac než lákavá, ba až inšpirujúca... ááále... necháme toho, raději. Mimochodom, kedysi pradávno som svoju prvú lásku takto počmáral fi xou (takže som vlastne ten nápad až tak moc zase neokopíroval), a ona sa potom pozabudla a vbehla do kuchyne medzi rodičov v priesvitnej nočnej košielke a - a-aale to sem vlastne nepatrí. Späť k serióznej trampskej tvorbe. Aj som chvílu rozmýšlal, či dám svojmu dielku jemne erotický nádych, ale nie, radšej nie. Už aj tak som balancoval na pokraji etického kódexu slušného otca rodiny.
Hotovo. Každý sme vypísali dve, či tri fi xovky a ja som sa rád obliekol, lebo - úprimne - necítil som sa moc pohodovo. Moje päťatridsaťročné telo už dávno pozabudlo na svoje pôvodné mladícke tvary. Nikomu sme sa tam s tým nechválili a každý si svoj dar odniesol domov. Taká bola dohoda. On ten výsledok mal byť vlastne
také vzájomné prekvapko. Ale neviete si predstaviť, ako som bol zvedavý. Najradšej by som odtial vypadol hneď a okamžite, i keď som si vôbec nevedel predstaviť, aké ma bude doma čakať privítanie. Rodinu som totiž vopred pripravil, že prídem vo funkcii pergamenu. Žena si už celkom zvykla, že ma občas musí považovať za blázna. Taký náš spoločný údel.
- Tak sa ukáž, ty chodiaci román. Počúvaj, ten podpis dole... to ti to písala nejaká ženská?
- Taká holka. Na jar vyhrala s poviedkou súťaž.
- A tááák. Vyhrala, hovoríš. Aj ty si sa vyhral?
- Moment, moment, to kam teraz mieriš?
- No či si aj ty ju takto popísal?
- Samozrejme, dnes nikto nepíše zadarmo, - pokúsil som sa neomalene byť vtipný.
Moja pani je našťastie inteligentné stvorenie, ale aj tak sa rozhodla ma vytrestať.
- No tak vieš čo, ‘Mr. Bukovsky‘? Nech ti to teda prečíta tá tvoja spisovatelka sama, - a s milým úsmevom ma tam nechala stáť takého – neprečítaného.
Strašný, krutý, nemilosrdný to trest! Čo ja teraz? Zvedavosť vo mne žhavila, ako tá pagoda vtedy v marci a ja tu teraz ako trúba rozmýšlam nad nejakou dômyselnou zostavou zrkadiel. Ale, veď čo ja tu blbnem, keď dcéra večer príde domov... ale zase, kto vie, čo tam vôbec mám... Náápad! Napad. Cvaknúť ma digitálkom je záležitosť
na nejakú sekundu, či dve. Ako si to nazväčšiť na počítači, teda zaškolenie mňa, iba o pár minút viacej.
Ste zvedaví?
A veď buďte.
Trt vám prezradím. Nájdite si svoju autorku a dajte do placu vlastnú kožu!
Túto poviedočku venujem jednej Amazonke, za to, že ma inšpirovala, ale inak je v tom – prisahám – úplne nevinne.
Zbierku poviedok "Prísny zákaz sypať smeti" si môžete objednať na adrese Severky, alebo priamo u autora (adresu sprostredkujeme). Cena je okrúhle 1 euro + poštovné. Prípadne na akciách, kde ju bude mať k dispozícii Bača alebo niekto zo Severky.
