„Kamarátstvo je nielen krásne,
ale aj dobrodružné,
a to v každej chvíli,
len si toho treba povšimnúť.“
Týmto citátom a informáciou o založení osady sa začína písať kronika a história trampskej osady MONTEZUMA (Turčianske Teplice), ktorú v novembri 1977 založili traja kamaráti.
Haro - neskôr premenovaný na Táraj a Nolly oslovili s myšlienkou založiť osadu kamaráta menom Joe, pretože mal s trampingom najbohatšie skúsenosti, a preto mu aj pridelili funkciu šerifa. V roku 1978 pribrali do osady Činzána a o niečo neskôr sa pridali Gambo a Gali z T.O. Túlaví vlci. Osadným flekom bola horáreň v Diviackom Háji trampami pomenovaná „Osamelá vlčica“. Častým cieľom vandrov bola aj búda na Dubovom, na ktorej si pochutnali neprajné plamene v roku 1982. Základná vojenská služba zamiešala karty a osadu postupne posilnili ďalší kamaráti. V roku 1983 kamarátka Mrva a neskôr Efim, Rika, Bluj, Žihadlo a Trombóza. V roku 1986 sa šerifkou stala Mrva, ktorá činnosť osady cez obdobia aktívne i utlmené šťastlivo previedla až k významnému dňu, a to k 40-temu výročiu založenia T.O. Montezuma.
Výročný oheň vzplanul 14. októbra 2017 na fleku Poľana, kde stojí aj osadná búda. Blízkosť železnice a občas frčiaci vlak pripomenuli čaro túlania a volanie diaľok. Pestrou paletou farieb vymaľovaná sobota priam nabádala prijať pozvanie a vlajkový stožiar sa zapĺňal vlajkami. O 15. hodine domáca osada privítala kamarátov príhovorom a Dolfovou piesňou „Perej“ v podaní D’Adyho z T.Z. Severka.
Na flek merali cestu aj tí, ktorých už roky i desaťročia nezohrialo teplo trampského ohňa. Spomienky mali zelenú a ich protagonisti sa ani nestihli zapojiť do pripravených súťaží (mužská, ženská a osadná). Napokon sa v plnej miere zrealizovala iba ženská súťaž v hode kanadou. Pôvodne plánovaná mužská súťaž v „bobrovaní“ drevenej klady sa pre laxný prístup prítomných nekonala. Namiesto toho sa prijímali stávky, keď sa Joe snažil predviesť zapaľovanie ohňa indiánskym spôsobom – trením lukom, ale ten poriadne trucoval. Fakt, že to nie je jednoduché si vyskúšali aj ostatní. Výhercu nebolo...
Rozhovormi vyprahnuté hrdlá ovlažovalo pivo podávané v saloone Poľana a hlad zahnal výborný guláš z poľnej kuchyne. Pred 19. hodinou zaznel signál zvolávania k ohňu. Pred pozvaných kamarátov sa s hrdosťou postavili štyria súčasní členovia osady: šerifka Ľubica „Mrva“ Sigutová, Juraj „Joe“ Matiaško, Michal „Mrško“ Považan a Pavol „Teliatko“ Kašuba. Do rodiacej sa tmy zaznel pevný a odhodlaný hlas Joea „Volám oheň!“. Pár minút sa nič nedialo. Svetelný lúč z fakle vyšiel z lesa pevne zovretý v ruke nežnej až nesmelej mladej indiánky, ktorá akoby práve vystúpila z filmového plátna. Pôsobila ako éterická bytosť. Ale kým Joe predniesol rozvinuté zákony lesnej múdrosti, odovzdala indiánka svetlo z fakle štyrom pripraveným ohníkom. K pagode pristúpili zástupcovia trampských osád: Mrško T.O. Montezuma, kamarátka Libuša, Kája T.O. Mesačný jazdci, Pago T.O. Šedivé ráno, aby pozdvihli oheň z malých zdrojov k slávnostnej pagode. Teplo výročného ohňa príjemne zohrievalo počas priateľských rozhovorov a piesní dlho do noci.
Noc bola iskrivo chladná, ako sa na končiace babie leto patrí. Kto nemusel, neodchádzal a tak aj nedeľné obedňajšie slnko mohlo vidieť zeleno-maskáčový hlúčik trampov okolo dymiacej pahreby z výročného ohňa Montezumy.
Amazonka
foto: Amazonka, Milan D., D'Ady
