SEVERKA
  Prihlásiť sa or Registrovať
 • SEVERKA • Na stiahnutie • Tvoj účet • Potlachové fórum • 
Keď cesta je cieľ

. SEVERKA
   . /old - pôvodný web

Trampské združenie
· činnosť
· časopis
· LSS
· múzeum

V tvojom batohu
· Tvoj účet
· Súkromné správy
· Zaslať článok
· Kalendár podujatí
· Nechaj odkaz
· Fórum

Zo spoločného
· Aktuality
· Archív článkov
· Témy článkov
· Ankety
· Inzercia
· Na stiahnutie
· Hľadať

Pre všetkých
· Web linky
· Kontakt

 
Nasledujúcich 3 podujatí
23/09/17 - 23/09/17
Tvorive ruky trampov
29/09/17 - 29/09/17
Zatvaranie chodnika
28/10/17 - 28/10/17
Vyslap na Kuklu

Vandre
Brigády
Sviatky
Iné
Potlachy, akcie
Muzika
 
Pomocná ruka
· Na čo sa chceš opýtať
· Kto všetko tu je
· Mapa stránok
· Štatistika webu
 
Podporujeme

ATO

 
Bobor - Ľubomír Kuník (27.5.1955 - 1.2.2017) 
Rôzne - čo nepatrí naozaj nikde inde

Bobor

V uplynulých dňoch nás zastihla smutná správa z Kanady.

61-ročný muž pôvodom z Košíc odišiel z Česko-Slovenska na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia. Medzi priateľmi bol známy pod prezývkou Bobor. Ľudia z jeho okolia si myslia, že tragicky zahynul pre svoj koníček – fotografovanie.

Bobor sa totiž vydal sám uprostred noci do ulíc s fotoaparátom, no namiesto krásnych záberov našiel smrť. Stalo sa to asi pol kilometra od domu, v ktorom Lubo Kuník žil.

Podľa polície bol muž dobodaný, zraneniam podľahol na mieste. Páchateľ spravodlivosti stále uniká. Hoci jeden podozrivý už v policajnej cele skončil, napokon bol prepustený.

Toľko správa na Pluska.sk, ktorá čerpá zo zdroja vancourier.com



Na stránkach Severky spomínajú kamaráti

Naše cesty v živote sa stretávali a rozchádzali. Vysoká škola, Turistický oddiel mládeže Bobríci v Košiciach, trampské akcie od 1971, po emigrácii jeho pravidelné návraty z Kanady do Európy. Spoločne prechodených kilometrov sme mali menej, než mal s inými šťastlivcami. Ale i tak viem, že to bol veselý a zodpovedný kamarát s nevšedným humorom. Na poniektorých mohol pôsobiť svojím hlbokým rozvážnym hlasom ako „suchár“, ak neodhalili šibalské ohníčky v jeho očiach. Alebo v reči.

Ako to bolo raz v bulharských horách. To sme vtedy museli prekonať v lete priečne pás ľadu tiahnuci sa dole strmým holým svahom asi tak 200 metrov. Pás ľadu bol široký asi len 4 metre, ale stupaje v ľade boli skôr symbolické. Bobor prešiel prvý. Keď videl, ako špekulujeme a bojíme sa prejsť, vrátil sa do polovice a zabodol svoju dýku do ľadu. Ako držadlo. Držiac sa dýky a stojac na tom ľade som sa opýtal – či sa tá dýka nezlomí. (Ja viem, hlúpa otázka v tej chvíli...) Odpovedal hlbokým hlasom, že „ak sa zlomí, tak to nebola poctivá oceľ“!

Do Rakúska odišiel na bicykli v deväťdesiatych rokoch. Normálne cez colnicu. Na svoje veľké prekvapenie zistil, že sa takto dá odísť bez problémov. Tak sa ešte vrátil domov, vybavil potrebné a na bicykli zase odišiel. Predpokladal, že navždy. Dostal sa do Kanady. Keď sa po rokoch ukázalo, že odchod nebol „na večné časy“, vracal sa na Slovensko každý druhý rok. Lebo každý prvý si plnil sny z mladosti vandrovaním po zaujímavých miestach. Vracal sa aj neskôr, keď už jeho otec nežil. Trasu návštev mával vopred naplánovanú.

Jeho posledná návšteva na Slovensku v septembri 2016 bola tiež taká – obehová – po kamarátoch. Trampoch, horolezcoch, turistoch z mladosti. Nevynechal pozrieť svoje obľúbené pohoria.

Tento svet opustil skvelý človek a výborný kamarát.

Tik, TO Sosna, KE

Bobor

Bobor

S Bobrom ma zoznámil kamarát Tik, pred niekoľkými rokmi, počas jednej jeho návštevy na Slovensku. Vďaka Vladovi z T.O. Prvé ohne som bola aj na fleku osady v spoločnosti Bobra. Veľmi si to cením. Vždy ma potešilo, keď sme mohli zalomiť palec a prehodiť pár spomienok, keď nakukol do rodných končín. Bol to skromný, múdry, úctivý, kamarát, ktorého som si ľahko obľúbila. Vždy som sa tešila na jeho mailové správy z ciest a fotky z krajiny, kde žil. Mám ich plnú schránku. Bolo mi ich ľúto mazať. Už ich ani mazať nebudem. Na oplátku som ho informovala o trampskom dianí v rodnom kraji, aby mal vždy čerstvé informácie. Bol jeden z tých, ktorý aj keď bol ďaleko, zostával blízko. Ozýval sa aspoň raz za týždeň. A keď sa chystal na dlhší vander, dopredu sa ospravedlnil a informoval, kedy sa vráti. Ešte ani teraz neverím tomu, že už tu nie je. Vždy budem čakať na jeho správy, pretože nenapísal, že odchádza ...... i keď tentoraz to bol odchod na večný vander.

Amazonka, TO Čierna Puma, BB

 Bobor

Bobor

 

Ľuba som spoznal v horolezeckom oddieli Slávia VŠT Košice v roku 1984, kde sa prihlásil na horolezecký kurz. V tom čase som bol v oddieli inštruktorom.  Vo Vysokých Tatrách sme spolu vyliezli  niekoľko výstupov, napríklad Birkenmajerovu cestu na Veľkom Kežmarskom štíte (leto 1984), južné rebro Granátovej steny (zima 1985), Ľavé ypsilon na Malom Kežmarskom štíte (zima 1988). V pamäti mám aj náš pokus o zimný prechod Roháčov v závere decembra roku 1984 s ďalšími dvomi kamarátmi. Víchrica nás doslova sfúkla zo Salatína, na ktorom sme sa zorientovali len vďaka Ľubovým zálesáckym skúsenostiam. Mal pri sebe kompas, bez ktorého by sme sa v tej v tej hustej hmle asi netrafili na zostupe strmými, lavinóznymi svahmi pod hrebeňom smerom do Jaloveckej doliny. Počas týchto všetkých spoločných výstupov a výšľapov sme sa spriatelili. Spájali nás nielen spoločné zážitky, ale aj úcta k prírode a podobná životná filozofia.
BoborNa všetky trasy a výstupy sa Ľubo pripravoval pedantne. Mal výbornú kondíciu, ktorú  si udržiaval jazdou na bicykli. Bol príkladom nesmierne veľkej húževnatosti a vytrvalosti. Svedčí o tom jeho príprava na expedíciu na Pamír na Pik Komunizma. Prostriedky si ako učiteľ na základnej škole zarobil po večeroch po zamestnaní brigádami pri vysokej veci vo Východoslovenských železiarňach. Vysnívaný vrchol sa mu napokon podarilo zdolať v roku 1987.
Pri hľadaní fotiek som natrafil na jeho Iamesácky preukaz, ktorý ostal u mňa ešte od čias kedy som  bol v našom oddieli pokladníkom. Tento preukaz som mu už nestihol odovzdať, Ľubo sa v roku 1989 rozhodol odísť navždy za svojím vysnívaným svetom do Kanady.
Bude veľmi ťažké sa zmieriť sa s tým, že Ľuba už nikdy nestretnem....

 Ľubo Kováč

Horolezecký kurz v HO TJ Slavia VŠT som absolvovala v tom istom čase ako Ľubo Kuník. Pamätám si na neho ako na vždy rozvážneho muža, ktorý nás vtedy mladých „dravých“, veľmi športovo založených  a menej zodpovedných skalolezcov zdravo uzemňoval, hlavne čo sa týka bezpečnosti v horách aj na skalách.  Všetko robil s rozvahou a v kľude, mal skúsenosti s pohybom v horách a v prírode, človek sa s ním cítil isto.
Stále som mala o ňom info cez kolegu Peťa Šišku. Môj syn momentálne žije vo Vancouver, chodieva cez Stanley park denne a nechcel mi uveriť, že sa tam niečo také mohlo stať. Canada je jeho vysnívaná zem, tak ako bola Ľubova a ťažko sa mu to „trávi“.

Nora Kučerová, Košice

 

Naše križovatky.

Je vraj vyššia moc, ktorá spôsobuje, že z nejakého dôvodu nás niektorí ľudia sprevádzajú celým životom, s inými sa v určitom období stretneme a neskôr rozídeme, niektorí nás inšpirujú a pozdvihnú, na iných chceme čím skôr zabudnúť...
A sú ešte takí, s ktorými sa opakovane stretávame v rôznych obdobiach nášho pobytu na tejto planéte.
Tak nejak to bolo aj s Bobrom a so mnou.
Šli sme veľakrát vedľa seba ako dve koľajnice sledujúc vzájomne svoje osudy, občas sa naše cesty pretli na výhybkách života, navzájom sme si dobili batérie, a znovu sme ďalej fičali každý po tej svojej koľaji.
Každý poznal Bobra hlavne cez svoje osobné zážitky, ja sa tu skúsim podeliť s kamarátmi o tie svoje.

..... prvýkrát som stretol Bobra v zlatej ére košického trampingu niekedy na prelome 70-tych a 80-tych rokov. Bol som vtedy už šerifom slávnej osady Orion, voleným marshallom košických trampských osád, spevákom, plackožrútom atď., neskutočná kariéra ... No a potom ma niekto zoznámil s Bobrom.
Naraz som stál pred "omnoho" starším vážne vyzerajúcim človekom s ostrou opálenou tvárou, o ktorom som vedel, že v obmedzených možnostiach cestovania zliezol najvyššiu horu Pamíru, je členom starej košickej osady Prvé Ohne, a ktoviečo ešte.
Neskôr som sa dočítal, že keď sa vtedy už celosvetovo známy Bob Dylan prvýkrát osobne zoznamoval s Johny Cashom, tak sa slávnemu Bobovi triasli kolená... Ja som bol v tom okamihu na tom asi presne tak ...

..... o niečo neskôr sme založili takú superilegálnu nadstavbu trampingu pre úzky kruh osobností, ktoré sa chceli naučiť ešte o niečo viac, ako len táboriť v snehu či vrhať nožom a tomahawkom. Nazvali sme sa Woodcraft podľa E.T.Setona, každý sa delil s ostatnými o svoju unikátnu filozofiu, znalosti a zručnosti, v dnešnej dobe by sa to asi blížilo k bushcraftu. To už som Bobrovi dokonca myslím tykal :-)
Na jednom zimnom táborení pod Kráľovou hoľou po slávnostnom sneme v nádhernom Canyone del Oro sme sa prebudili do mrazivého slnečného rána. Indián Amaru tancoval po snehu okolo dymiaceho tee pee polonahý v bedernom rúšku s kožušinovou čiapkou a bizónimi rohmi, zálesák Charlie skúšal ručne vyrobené snežnice, traper Hombre rúbal ľad na vodu atď.
Naraz spoza skalnej rímsy asi 200 metrov vysoko nad nami vykuklo niekoľko turistov-mastňákov, ktorí v šoku čumeli na nečakanú scenériu pod sebou. A vtedy vyšiel z tee pee vážny Bobor, zvrátil hlavu dohora a zahlaholil zvučnou východniarčinou: Co kukaš, mam vybehnuc hore ??
Hlavy zmizli v zlomku sekundy a vtedy som pochopil, že pod kamennou maskou sa skrýva nečakane veselá kopa...

Bobor

..... jednou z najdrsnejších trampských akcií na divokom Východe bol historickou udalosťou inšpirovaný Beh k potoku Squaw.
Uprostred najtuhšej zimy sa každý rok zišlo viac ako dvadsať trampských drsňákov, aby si to rozdali v celodennom behu na snežniciach s povinnou záťažou v batohu. Víťazom trvalo prejsť celú trasu okolo 10-12 hodín podľa snehových podmienok, niektorí došli až na druhý deň po táborení v polke cesty. Po príchode bolo treba ešte znovu prevážiť batoh, postaviť bivak, rozložiť oheň a uvariť na ňom 1L čaju, aby nebola nuda, a až potom vážení sudcovia zastavili stopky. Odmenou všetkým boli nočné výhľady zhora na mesiacom zaliaty Zádielsky kaňon. No a zhodou okolností sa na stupňoch víťazov vyskytla každý rok rovnaká trojica, ktorá nakoniec skončila v Kanade - Bobor, Charlie, Davy.
Toľko kratučký úvod...
Jadro: Bol som vtedy vo forme, tak som makal ako pílka, a po divokom úvode za mnou nakoniec ostali po pár hodinách všetci trampi až na jedného. Šlapal som naplno po čerstvých stopách snežníc a predĺžoval svoj krok na maximum s myšlienkou, že jednoducho musím dobehnúť toho, kto je predo mnou. Po veľmi dlhom stíhaní som nakoniec zbadal v stúpaní predo mnou známu siluetu, zaťal som zuby a zapol na maximálny výkon. Keď som sa priblížil tak na sto metrov, Bobor (kto iný?) sa otočil, zbadal ma, nadvihol si batoh a rozbehol sa na snežniciach do kopca. Vtedy som si povedal, tak na toto už nemám...
Záver: He was freaking tough...

..... ešte jedna náhodná fototradícia. Každých zhruba 5 rokov sa v rovnakom mieste a čase ocitli tri spomínané trampské košické samorasty - Bobor, Charlie a Davy, čo sa vždy zvečnilo slávnostnou dobovou fotkou trojice zdraviacej sa zalomeným palcom.
Začalo to na Slovensku pred Bobrovým zasneženým tee pee na ich fleku T.O.Prvé Ohne na Jahodnej, pokračovalo na zimnom sneme Woodcraftu v Nízkych Tatrách, na okraji Zádielskej doliny s fotkou medailistov Behu k potoku Squaw, a potom v Kanade po našej postupnej emigrácii prvýkrát na Cypress Mountain, neskôr na Meager Hot Springs, pri narodení môjho prvého syna, na nádhernom potlachu S.T.O. Vancouver pri Squamish River atd ...
Po každom takomto slávnostnom fotení Bobor pokýval hlavou a preniesol hlbokým hlasom svoje legendárne motto:  Dobre je!
Všetko bolo fotené ešte na celuloidové filmy, fotky zostali nalepené v kronikách, spomienky zaryté hlboko do srdca...

 ..... a nakoniec niečo z jeho kanadského trampovania. Nie každý vie, že Bobor sa na rozdiel od nás neprestajne udržiaval v špičkovej forme. Nejakým spôsobom sa mu kedysi dostala do rúk knižka 101 túr okolo Vancouveru. Bobor sa odvtedy s nadšením vydával skoro každý weekend do neznáma, aby si v nedeľu večer mohol odškrtnúť ďalšiu zdolanú métu. Väčšina týchto hikov boli pritom ťažké dvojdňové šlapáky po takmer neznačených trailoch v totálnej divočine, kde bol odkázaný len sám na seba.
Z jeho rozprávaní si pamätám napríklad stretnutie s medveďmi, keď sa jeden kŕmil na chodníku pred ním a druhý za ním, takže mu to trochu pokazilo časový harmonogram.
Inokedy prešlapal uprostred zimy hore k vzdialeným jazierkam, ale namiesto poschodovej útulne tam našiel len snehovú pláň. Nakoľko bol vzdelaný človek, tak si vypočítal približné súradnice útulne a začal tam odhadzovať sneh. Po chvíli narazil na strechu a do útulne sa dostal okienkom na povale, všetko ostatné bolo pod vyše 10 metrovou vrstvou snehu...

Moje posledné rozlúčenie s Bobrom: Žil si sám, ale nikdy si nebol sám.

Ahoj kamarát.
Davy (T.O. Orion, Košice-Vancouver)

 

Už ani neviem, kedy sme sa s Bobrom stretli po prvý raz. Ale určite sa naše priateľstvo spečatilo v rumunských horách začiatkom 80-tych rokov. A potom nás čakalo veľa spoločných akcii, cez založenie Woodcraft Indians, jeho snemy a výpravy, skvelá Poľana s Charlym a Davym ešte pred ich emigráciou. Tesne pred revolúciou 1989 sa rozhodol aj on odísť za kamarátmi do vysnívanej Kanady. Bol som strašne zlostný na režim, že ma pripravil o ďalšieho kamaráta a tiež o rozhovory v ktorúkoľvek nočnú hodinu, po hodení kamienka do jeho okna na Krupskej 1. V tom období odísť, to bolo na večné časy. Asi rok som chodil každý týždeň za jeho otcom, aby som mu aspoň trošku nahradil syna. No ani sa mi nesnívalo,  že už v decembri 1989 prekročíme hranice do Rakúska a v nádhernom prostredí jazera Traunkirchen, v imigračnom lágri, sa stretneme s Bobrom. Roky sme si písali a túžba vycestovať do Kanady bola stále silnejšia. Prišiel rok 1998 a moja noha prvý krát vstúpila na americkú pôdu v meste Vancouver, kde nás už čakali naši kamaráti Bobor a zálesák Charles Cooper. Do Kanady som sa vrátil ešte dvakrát a spolu s Bobrom sme precestovali Britskú Kolumbiu, Yukon a časť Aljašky. Bol to skvelý spoločník na cestách so svojským humorom a hrubým hlasom pri pozdravoch. Na poslednú výpravu som ho vytiahol v roku 2015 na Ukrajinu do polonin Bukovina. Bol tam veľmi šťastný. Ešte toho veľa plánoval, o 4 roky sa chystal vrátiť na Slovensko a cez letné obdobie cestovať po kanadských horách. Prvá výprava mala byť naša spoločná. Zákerná ruka to všetko ukončila.

Ahoj Bobor, nikdy na Teba nezabudnem, Tvoj priateľ Brčo

Bobor

Bobor

 

fotografie: Amazonka, Brčo, Dobrodruh, Tik
viac fotiek - ZONERAMA 

ps - Slováci v Kanade založili paralelnú spomienkovú stránku:
http://www.forevermissed.com/bobor

Publikované: Utorok, 07.02. 2017 - 22:16:30 Od: severka
 
Prihlásiť sa
Užívateľské meno

Heslo

Ešte nemáte svoj účet? Môžete si ho vytvoriť. Ako registrovaný užívateľ budete môcť posielať články, komentáre, správy ostatným užívateľom a veľa ďalších.
 
Súvisiace odkazy
· Viac o Rôzne - čo nepatrí naozaj nikde inde
· Ďalšie články od autora: severka


Najčítanejší článok na tému Rôzne - čo nepatrí naozaj nikde inde:
Mamut (Rastislav Štilla)

 
Hodnotenie článku
Priemerné hodnotenie: 0
Hlasov: 0

Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý

 
Možnosti

 Vytlačiť článok Vytlačiť článok

 
Súvisiaca téma

Čo píšu iní - news z webu a časopisov

" Bobor - Ľubomír Kuník (27.5.1955 - 1.2.2017)" | Prihlásiť/Registrovať | 0 komentárov
Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.

Ako anonymný užívateľ nemôžete posielať komentáre, prosíme zaregistrujte sa
 

logo TZ Severka
T.Z. SEVERKA   ©  AM-studio  2008    thanks Kepo T.O. OSA


Powered by Copyright © UNITED-NUKE CMS. All Rights Reserved.
Čas potrebný k spracovaniu stránky 0.06 sekúnd

:: fisubice phpbb2 style by Daz :: PHP-Nuke theme by www.nukemods.com ::