V roku osemdesiatom treťom mi pripadlo byť osadným kronikárom. Vznikla prvá, druhá, tretia ... a posledná. Jedenásta. V roku deväťdesiatom prvom som sa oženil. A presťahoval. Môj život sa začal uberať trochu iným smerom, ako doposial, ale kronikovanie mi ostalo. Bavilo ma to, bral som to ako svoju úlohu. Ale keď sa do osadných kroník začali vplietať veci rodinné, muselo sa volačo zmeniť. Takže logicky začali vznikať aj kroniky rodinné, po odrastení potomstva už tak volajako viacej moje. Vandre, cesty, mestá, hory, jaskyne, stretnutia, narodky aj niektoré mejdany. Prvá, druhá, tretia ... posledná má poradové číslo šestnásť a na sedemnástej sa pracuje. Všetky sa tlačia v polici a zatial nie je úplne jasné, kam pôjde tá sedemnásta. Vyzerajú v tom regáli dobre, ale každý kronikár vám potvrdí, že kvôli tomu ich nerobil. Kroniky sa majú prezerať.
Dlhý čas mi to vŕtalo v gebuli a presne ten istý čas sa vo mne bilo dilema: naozaj chceš, aby sa v nich listovalo - veď na to predsa sú, alebo ti ide len o to, aby si sa mohol chváliť, kde si bol, kam si vyliezol, alebo naopak zliezol? Roky víťazilo úspešne to druhé, aj keď na výročné ohne osadné som nejaké predsa len brával. Malé víťazstvá názoru prvého. Ale predsa nemôže stále víťaziť len jedna strana. Rozhodol som sa. Nad formou som nejaký čas dumal - jasné, veď kronika je v podstate kniha. A kniha je vec ušlachtilá. Oslovil som knižnicu. A knižníci v knižnici mi vyšli v ústreti a veci sa pohli. Pozval som trampíkov zo Skalice, Senice, Trnavy, Myjavy, Hodonína aj Blavy a ešte aj niečo navyše, dobehnite, zoberte vaše zknihované dejiny so sebou. V prípade Chřibských Oblhůtů dokonca dejiny unikátne spracované Doktorom do komiksu. O plagátiky po meste postarala sa knižnica. Priznávam, až do konca som nemal v hlave nejakú konkrétnu koncepciu, veď volajako to dopadne. A priznávam aj, vôbec som nebol presvedčený, že to nedopadne fiaskom, ostudou, trapasom, hlúčkom ludí, spočítatelným prstami jednej ruky. Ale pozvánky boli rozoslané, termín daný.
Večer za účasti svojho vrodeného šarmu otvorila Jeny, členka pôvodne skalickej T. O. Samota, dnes pracovníčka kultúry, prvé slovo dostal šéfredaktor trampského periodika D’Ady, aby netrampom vysvetlil, čo vlastne ten tramping je, niečo ku kronikám som dodal ja a potom sa šuchotalo stránkami, volne medzi sebou debatilo, na gitaru a banjo hralo, jedlo a pilo. A keď už po dvoch velmi rýchlych hodinách listovanie ustalo, spoločnosť sa preexitovala na Čambalu, čo je lokál koňáka, vandráka, country – blues – zydeco muzikanta Laju ... áno ... Čambalu. Víno nahradilo pivo a rumíky a veselilo sa do záverečnej popolnočnej. A bolo dobre a ja som bol rád. Díky, kamarádi trampíci aj netrampíci, že ste ma v tom nenechali samotného, díky Jeny, že si tomu dala fazónu, díky Milane a Renine, že ste zahrali, pracovníci knižniční, že ste venovali volný čas a energiu, devčatá, že ste napiekli a všetci tí, komu sa tú svoju kroniku (tie svoje kroniky) neťažilo doniesť.
Pavol - Bača – Benža
(kronikár)
K Bačovmu štýlovému príspevku tak dodávam už len niekoľko pragmatických, štatistických údajov.
Na milej, kronikovej slezine sa zúčastnili členovia skalických T.O. Samota a Černý orel, Bača s kronikami sťaby zástupca senického Korlatu, hodonínska T.O. Oblhůt, osobitne rád som sa stretol so Sidom Biatecom, po čase zas zalomil palec s T.S. Derbinou a Aivenom. A konečne osobne s Borom (kedysi T.O. Zlatá dolina – Skalica a S.T.O. ESTA), ktorého som dosiaľ poznal len z mailovej komunikácie a prostredníctvom jeho osobitého humoru pretaveného do poviedok v dvoch knižkách. Niekoľko civilných návštevníkov, či skôr návštevníčok tohto podujatia prejavilo živý záujem o obsah kroník a handicap znalostí o trampingu ako takom, vyvážili spevom známych trampských songov.
Zúčastnených pracovníkov knižnice Julku a Ivana sme zavalili nielen kronikami (koľko ich bolo, spočítané nie je, okrem „Samoťáckych“ a „Korlatských“ sa dalo listovať ešte v kronikách T.O. Hadie údolie, niekoľkých cancákoch a Almanachoch T.O. Oblhůt, ktoré popri fotografiách obohatil Doktor komixovými kresbami), ale aj informačnými bannermi z dielne T.Z. Severka. Za odmenu im ostalo aspoň niekoľko propagačných výtlačkov Severky.
Sladké i slané chuťovky a červené víno z produkcie miestneho vinohradníka šlo na odbyt, podobne ako výborná 10° šumavského pivovaru Kout u Čambalu.
My zďaleka príchodzí sme našli nocľah v pohostinnej obývačke u Bačovcov, kde sme ešte dlho do noci rozoberali krásy sveta. A po neskorom ráne sme si zas pozreli krásy Skalice, čomu dodal šmrnc Bačov zaujímavý historicko-kultúrny výklad. Stálo to za to...
D’Ady
