NCH vedie popri ľavom brehu rieky Vltavy. V miestach medzi Štěchovickou a Slapskou priehradou, kde som si ho prebehla, ide súčasne so zelenou turistickou značkou. Ako som sa naň v nedeľu 16. marca ráno dostala?
Po vystúpení kapely Pekaringo na Memoriáli Jendy Kordy v piatok 14. marca v Prahe (viď článok na ahojahoj) sme naša partia zo Slovenska ani netušili, že sa nám podarí zvyšné dva dni víkendu stráviť priam v lone počiatkov trampingu.
Poďakovanie za to patrí súčasnému šerifovi najstaršej trampskej osady Ztracená naděje – Ztracenky (ZN) a zároveň kapelníkovi K.T.O. Frantovi Hackerovi a jeho manželke Dane. Prichýlili nás na svojej chatičke nad Vltavou pri dedinke Třebenice.
Dana nás aj so šerifom Tramp clubu Praha Tátom, ktorý nás sem v sobotu priviezol a sprevádzal, zobrala na výlet a poukazovala nám všetky tie pre tramping historické miesta. Mravenčí skálu, osadnú chatu ZN, chatu Jardy Mottla, miesta, kde boli kedysi slávne Svatojánske proudy a v sobotu večer nás s Frantom zobrali do legendárnej „hospody“ U Taterů. „Hospodský“ Guby Tater, syn Františka Tatera, ku ktorému do tejto krčmy chodili trampi už pred desiatkami rokov nás vrelo privítal a celý večer sa dobre staral. Dobrú atmosféru urobili aj jeho brat dvojča Šumák, (obaja členovia osady SKOT, ktorej je Guby šerifom) a aj pár domácich štamgastov. Pekaringo s Plamienkou a Franta hrali a spievali do polnoci. Pripadali sme si ako vo sne. Veď len deň predtým sme ani nedúfali, že sa na tieto miesta dostaneme.
Ztracenka spolu s ostatnými chatkami trampov a ich potomkov, z ktorých prví sem začali chodiť v prvej polovici dvadsiateho storočia, sa nachádza na bežne nie prístupnom mieste. Nepredstavujte si ale masňácke chaty, či zruby. Chatky sú postavené na miestach medzi stromami v strmom svahu klesajúcom ku Vltave, všade kde sa našla nejaká plošinka, aby sa mohlo na nej stavať. Sú to drevené, malebné, skromné stavby, bez vody a väčšina bez elektriny. Auto sa dá odstaviť na vyhradených miestach na vrchole, ku chatám sa dá dostať len pešo, zásoby treba odniesť v rukách, na chrbte, či malých káričkách. Práve vďaka tomuto neprístupnému terénu zostalo toto prostredie neporušené drsnou civilizáciou. Okolie chatiek majú domáci pekne upravené a celá táto oblasť spolu s výhľadmi na rieku a skalnaté bralá oproti na jej druhom brehu vyzerá veľmi romanticky.
V nedeľu ráno o pol siedmej, keď u Hackerů po sobotnom hraní všetci ešte spali, som potichu vykĺzla von. S foťákom a fľašou vody som si asi 3 km zabehla na Ztracenku, na miesto kde som si všimla včera smerovník náučného chodníka s tabuľami.
Na tabuli o histórii trampingu a ZN sa návštevník dozvie o vzniku a živote Ztracenky. Založila ju partia šiestich mladíkov na jar v r.1918, ktorí v zlých časoch prvej svetovej vojny hľadali romantické miesto pre svoje táborisko. Nazvali ho „Vydří doupě“, neskôr Tábor řvavých“ a po premietnutí amerického filmu v kinách „Červené eso“ bolo o názve rozhodnuté. Podľa indiánskej osady dostal názov „Ztracená naděje“. Medzi zakladateľmi bol aj Jarda Mottl, prezývaný Motýl. Bol o pár rokov mladší od ostatných, ale pre jeho romantickú povahu ho medzi seba vzali. A dobre urobili. Tento vynikajúc skladateľ vyše 60 rokov písal krásne trampské pesničky, a najradšej na týchto miestach.
Bežím ďalej, miestami mám Vltavu priamo pod nohami. Na druhej strane v skalnatom masíve týčiacom sa nad pravým brehom rieky vidno chodník, rada by som si ho tiež prebehla, snáď nabudúce. Prechádzam bráničkou v plote, ktorým je ohradená asi osada, či obora a tiahne sa zhora až ku brehu rieky, unikajú predo mnou srnky aj veverička. Oproti mne sa za zákrutou zjaví chatka nad potokom, pritekajúcim zo svahov nad ňou. Z náučnej tabule kúsok ďalej sa dozvedám, že potok trampi kedysi nazvali Yukon a pri ňom založili kemp a chatu osady Yukon, dnes pod názvom „Na Fáberce“.
Fábera bol prievozník, ktorý zo začiatku predával len fľaškové pivo v drevenej krčme, neskôr pri stavbe Štěchovickej priehrady postavil ďalšiu „hospodu“ nad Yukonom a trampi boli jeho pravidelnými hosťami. Drevená chata stojí stále a na počesť Fáberu sa v roku 1967 osada premenovala podľa neho, Na Fáberce,skrátene Fáberka. Kúsok ďalej pribieham nad Štěchovickú priehradu. Otáčam sa bežím späť, teraz smer Slapská priehrada. Fúka silný vietor, Vltava sa vlní a hučí. V mysli sa mi vybaví Smetanova „Vltava“ z cyklu „Má vlast“ a spievam si ju v duchu. Franta mi neskôr povedal, že odborníci boli v týchto miestach a „skúmali“, či sa zvuky rieky zhodujú s hudobným motívom a potvrdili, že áno. Takže slávny hudobný skladateľ Bedrřich Smetana sa tiež niekde v týchto miestach pred rokmi prechádzal.
Z ďalších info tabúľ o flóre a faune sa napríklad dozvedám, že prasce v týchto miestach pôvodne do 2.sv .vojny boli len ako domáce zvieratá, až cez vojnu sa dostali do prírody a zdivočeli. Muflóny, ktoré sme aj my včera videli lese, boli privezené z Korziky v 80. okoch 20. storočia a dobre sa udomácnili.
Chodník medzi Ztracenkou a Slapmi je miestami úzky a blízko vody, ďalej zas stúpa vysoko do skalného masívu, cez ktorý sa prechádza malými tunelmi, vyhĺbenými do skaly. Z výšky vidno rieku a bralá oproti ako na dlani. Prebieham cez osadu „Svatojánske proudy“ a pristavím sa pri info tabuli o pltníctve. Pred postavením priehrady, ktorá sa začala budovať cez vojnu, bola rieka divoká a bolo náročné splavovať drevo ako aj sa preplaviť Svatojánskymi proudmi. Dana spomínala, že jeden mládenec sa plavil tak, že si s vrecom zemiakov ľahol do loďky, zvrel oči a nechal to „na prírodu“. Na tabuli som si prečítala zaujímavé čínske príslovie “Učení je jako proti proudu plavání – ustaneš na chvíli, vracíš se o míli.” Chodník kúsok ďalej pokračuje ku priehrade v Slapech, ja sa začínam pomedzi chatky štverať hore, do Třebeníc. Škoda, že nie je viac času, ale to čo som videla dnes pri Vltave a včera s kamarátmi zanecháva vo mne pocit, že sme videli a zažili niečo krásne.
Andy Bábovka, T. O. Pohoda
