Kamarát Otep v reportáži o Šupákovom chodníku spomína nádhernú prírodu Poľany. Kým si to človek neprejde po vlastných a nepremeria vlastným pohľadom, dovtedy je to iba napísaná veta. Ja osobne som túto vetu premenila na realitu, podčiarkla a potvrdila vandrom na Hrb 15. novembra 2013.
Podnet na tento vander má veľmi hlboké korene. Siahajú ďaleko do minulosti. Ich posledná vlásočnica je zastoknutá v dátume 10.11.1973. Vtedy, pred štyridsiatimi rokmi, sa v nevľúdnom hmlistom ráne štverali od Chaty pod Hrbom dvaja kamaráti. Puky a Mily. Na Hrbe pri triangulačnom bode skrížením zálesáckych nožov si splnili svoj sen. Založili trampskú osadu Čierna Puma (Banská Bystrica). Tento akt bol spečatený bleskom fotoaparátu. Začalo sa krásne obdobie vandrov a potlachov. Osada sa striedavo rozrastala i scvrkávala. Prešli štyri desaťročia. Fotografia vybledla, kamaráti sa roztratili, niektorí už odišli na večný vander. Šerif Puky zostal a vymyslel návrat na miesto činu. Znova vo dvojici, len v trocha inom zložení.
Vyrazili sme v piatok popoludní do Ľubietovej. Pod velením modrej značky sme sa doslova poflakovali krajinou. Čim vyššie sme kráčali, tým nižšie slnko klesalo. Nad starým Majerom sa k nám pridali ovečky. Mysleli to natoľko vážne, že bača mal problém ich zahnať späť na lúku. Slnko vzdalo vander nad Včelincom. Našťastie ho nahradil mesiac, aby sme nestratili značku. Miestami sa nám díval priamo do oči, až nás to oslepovalo. Pod rúškom tmy som častejšie myslela na medvede, ale našťastie sa nám nepriplietli pod nohy. I keď na prvý pohľad to nebolo isté, hlavne vtedy, keď pribehol Cézar - bernardín od Chaty pod Hrbom. Nezostali sme spať pod širákom ako „šupákovci“, radšej sme robili spoločnosť chatárovi, aby sa v opustenej chate necítil sám. Za odmenu nám vykúril izbietku a uvaril toľko čaju, koľko nám hrdlo ráčilo. Ráno sme sa cez prales vyškriabali až k bralám na Hrbe. Presne tak, ako pred štyridsiatimi rokmi Puky a Mily, tak aj teraz Puky a ja sme skrížili tie isté zálesácke nože. Akurát, že Puky už nie je taký holobriadok ako kedysi. Po slávnostnom akte spečatenom bleskom fatoaparáta, sme pokračovali pralesom na Vepor a ďalej, až k sedlu Jasenova. Keďže v tomto období sú dni krátke a slnko bolo znova na ústupe, zradili sme smer na sedlo a radšej sa čím skôr zvrtli modrým značením k Bukovine. Tam sme našťastie stretli aj zelené značenie na Strelníky. Bolo veru načase, lebo slnko spadlo do náruče okraja lesa. Potme sme šťastlivo i keď s povykrúcanými členkami došli do Strelník. Tam nás čakalo šťastie. Na prvý pohľad to tak nevyzeralo, lebo autobus nám ušiel takmer pred nosom a ďalší sa chystal na svoju púť až o tri hodiny. Prešli sme kúsok peši za obec a tam nás to šťastie naozaj čakalo. Chytili sme stopa, a po ňom natesno aj autobus do Banskej Bystrice.
Najviac nás hreje pocit, že trampská osada Čierna puma žije. Tak, ako manželia zvyknú po rokoch obnoviť svoj manželský sľub, tak aj my osadníci sme po štyridsiatich rokoch dali vedieť, hlavne „Pajdovi“, že Čierna puma existuje, dýcha a vandruje.
Amazonka (T.O. Čierna puma)
