Včera si sa mi prisnil. Stál si, opretý o veraje dverí, ruky vo vreckách a na tvári úsmev. Ako vždy....
Tak som povedala: "Prečo nejdeš ďalej?"
Tvoja odpoveď bola zvláštna, ako ten sen, vraj už musíš ísť...
No, a o pár dní som Ťa uvidela na fotke. Na toteme, ktorý si vyrezal, si sa nám ukázal v podobe hmly.Jasná fotka, my, piati kamaráti, totem - Tvoj posledný, tuším si ho ani nestihol dokončiť. No a Ty, v hornej časti totemu, ako biely dym. Hneď som pochopila, že si to ty, aj keď inak teda na také hlúposti neverím. Veď ani jarný oheň - spomienkový, nechcel horieť, až sme už na Teba trochu hromžili, že nám to tak sabotuješ.
Keď mi uprostred noci zavolal kamarát, že si zomrel, vieš si predstaviť, ako som ho krátkou cestou poslala do... Na moju kontrolnú otázku - "Pil si?" - odpovedal - "Ani kvapku..." a keď mi to zopakoval znova, zlomeným hlasom, docvaklo mi. Tak som sa obliekla a prešla pár krokov do klubovne. Tam som našla malý koniec sveta a partičku šachu, ktorú si nedohral....
Tvoj "posledný vander", bol skutočne posledný. Zomrel si pod previsom skaly, na tvári úsmev z môjho sna, v ruke gitara. Naplánoval si si to??? Žiadna nemocnica, hadičky... smrť hodná trampa, fajn, len nejak skoro, nemyslíš?! Aj sa trochu hnevám, prečo si nám to urobil.
Premýšľam, ako je možné, že si bol každému kamarát. Zvláštne, každý má na Teba osobnú spomienku, veselú príhodu, všetci si Ťa chceme privlastniť. Mal si zvláštny dar. Vznešene sa tomu tuším hovorí charizma, či čo. No, Ty si nikdy nebol na veľké slová. Možno práve preto malo Tvoje slovo takú váhu.
Spomínam si na noc, keď sme ležali na lúke, za nami hora a tie typické nočné zvuky, a pred nami, v diaľke, doslova pod nohami svetielka mesta. A to nebo - bolo plné hviezd, odvtedy mám aspoň matnú predstavu o tom, ako vyzerá nekonečno.
Boli sme traja a Ty si nám rozprával o súhvezdiach, o vesmíre. Hodil si do éteru zamyslenie, vraj: "Kto vie, kde skončia naše duše?" V tej sekunde Ti zazvonil telefón... A my sme sa smiali: "To Ti už volá Manitou, aby Ti to povedal. Hahaha, elektrický tramp..."
Mohla by som pokračovať v smútku, hneve, zlosti a nadávkach na tú nespravodlivosť, veď sme mali také trampské plány... K čomu by to ale bolo dobré? Nemá to cenu, Teba nám to nevráti a aj tak by si bol naštvaný, že k tomu pristupujeme takto...
Kamarát mi povedal, že nemôžeme žiť v spomienkach a tak som sa rozhodla, žiť so spomienkou. So spomienkou na Teba kamoško... Ale nie, nebol si bez chyby, našťastie, to by s Tebou nebolo tak dobre.
Mám na perách úsmev...a vraj spomínanie na Teba, nemôže byť veselé... Vieš čo? Môže... Chýbaš nám, AHOJ.
Martina Jurečeková - Jesienka
foto: Bludný Hobo
