Rok sa s rokom míňa, niektorý je lepší, iný horší. Z môjho pohľadu sú hlavne rýchlejšie – čo sa mi vôbec nepáči. Prichádza nám jeseň, dni sa krátia, vo viniciach zreje hrozno. A tak aj vo mne dozrela myšlienka. Bolo už načase, keďže zrela pekných pár rokov.
Na jeseň ma vždy prepadne romanticko-nostalgická nálada a ja spomínam na svoje trampské začiatky. Na večery pri ohni, keď prsty primŕzajú ku strunám gitary a piesne sa pred ústami menia na obláčiky pary. Na hmlisté uzimené rána, keď najväčším hrdinstvom je vyliezť z vyhriateho spacáku. Na dúšok horúcej kávy, čo ti podá kamarát. Len tak, bez nároku na čokoľvek. Na vôňu dymu a spadaného lístia. A na veľa iných drobností, ktoré neodmysliteľne patria k jesenným vandrom. A hlavne na kamarátov, ktorí to všetko prežívali rovnako. Čas sa nedá vrátiť späť a mnohé z toho zostane len spomienkou.
Ale ešte stále som sa s tým nezmieril, ešte stále to nevzdávam!
Chcem to zažiť znova, znova sa túlať jesennou krajinou, znova skúšať skrehnutými rukami vykúzliť oheň, znova sa prebudiť do mrazivého rána. Ak to cítiš rovnako, ak si chceš zaspomínať a pripomenúť aké to bývalo, ak nie si meteosenzitívny a nemáš strach z nepohody, tak ťa pozývam prežiť so mnou JESENNÚ NOSTALGIU.
Sépia (Topoľčany)
Na našom Nočnom prechode nám kamarát Sépia porozdával pozvánky na vander v novembri. Nemal som žiaden plán, a tak som v duchu rozmýšľal, že sa tam vyberiem. Pachovi som nemusel dva krát hovoriť a ostatní o tom vedeli, takže zatiaľ sme boli dvaja. Na poslednú chvíľku sa k nám pridali Steve s Čutkou a už sme sa viezli do Topoľčian štyria. Na stanici, odkiaľ sme šli autobusom do Oponíc sa k nám pridali Mučo, Jumbo, Koleso so psom Burom a samozrejme Sépia.
Po štartovnom pive sme sa vybrali cez Oponický hrad na hrad Gýmeš. Len tak-tak sme to do tmy stihli. Celú cestu nám fúkal vetrisko, ale zima nebola, až k večeru sa trochu okosilo, ale to sme už na Gýmeši kúrili oheň. Ten nielenže nás ohrial, ale aj dobre vyúdil, keďže si s ním vietor robil, čo len chcel. Trochu sme so Stevem narýchlo pobehali po hrade a našli sme jednu miestnosť, kde by sme mohli prespať v suchu a v závetrí. Ani sme dlho neponocovali a zaľahli sme.
Až ráno sme si mohli prezrieť hrad trochu lepšie. Bol som prekvapený na akej veľkej ploche sa rozpínal. Tiež sme zistili, že sa tu nachádza ešte viacej miestností na spanie. Vietor fúkal tak isto ako včera, a keď nám Sépia povedal, čo máme ešte pred sebou, tak bolo načase ísť. Pustili sme sa do Kostolian pod Tríbečom, aby sme si nabrali vodu v dedine a okolo horárne sme vyšlapali na Tríbeč (829 m n.m.). Na vrchole sme trochu pojedli a zošlapali do Kovariec na autobus.
Pitkin (T.S. Závlčanci)
