Nad Bardejovskými kúpeľami zahorel dňa 14.5.2011 štvrtý výročný oheň T.O. Salamander a my sme po prekonaní cestovateľských peripetií mohli byť pri tom.
V poslednom období nezazlievam trampom, že si zvykli cestovať na výročáky a potlachy vlastnými autami. Železničná ani autobusová doprava vám totiž nezaručuje, že sa dostavíte ku kamarátskemu ohňu v stanovený čas. Snažila som sa z domu vykročiť tou „pravou“ pravou nohou, ráno presne o piatej hodine, ale pôdu Bardejovských kúpeľov moja noha opečiatkovala až po hodine štrnástej. Dostavníkom by sme boli, zdá sa, prešli tých sto kilákov skôr. Rýchlik bol natoľko rýchly, že meškal 40 minút a ďalšie spoje boli natoľko „prehustené“, že sme zostali trčať v Prešove vyše tri hodiny. Trampi rušňovodiči (Bača), ak budete štrajkovať, pridáme sa aj my. Dajte vedieť kedy, aby sme práve nikam necestovali. Bardejovská autobusová stanica bola tak krásne pokojná, že niekde zaspal aj autobus, ktorým sme mali cestovať ďalej. Ale nám to už bolo v podstate jedno. Keďže stres sme nechali doma a vzali si len pozitívnu energiu, cestovateľské nedostatky sme nazvali – romantika cestovania. Oskar svietil, nálada bola dobrá a vedeli sme, že nás delí už iba pár kilometrov, nuž v takom prípade, ak nejde jeden autobus, tak vari pôjde ďalší.
Bardejovské kúpele stoja za to, aby sa tramp poprechádzal a pokochal. Keďže sme tu boli už druhýkrát, cítili sme sa ako doma. Predpoklad, že krátko po našom príchode stretneme blízku trampskú dušu bol veľký a stalo sa. Už sa na nás z diaľky usmieval Šaman z Vranova. Neobišli sme ani „Krčmu u Jožiho“, kde má svoj domov aj nástenka T.O. Salamander. Tu sme nával trampov nepredpokladali, lebo všetci už mali byť na fleku. Naše logické myslenie nás zase nesklamalo. To už bol najvyšší čas pobrať sa za nimi.
Od tohto rozhodnutia sme nestrácali ani minútu. Na fleku sme zalomili palce, zhodili batohy a hneď sa chopili zbraní. V snahe vystrieľať nejakú tú placku. Nuž, musím ešte veľa cvičiť. Ale so vzduchovkou som tromfla aj Tika. Ja viem, že bol gentleman a schválne ma nechal, aby som bola lepšia. Odmenou mi bol výborný guláš. Asi by som ho za placku nevymenila, bol fakt znamenitý.
Po zapálení ohňa som sa snažila držať v blízkosti gitár. Bolo predsa potrebné pomáhať spievať. Nočný dážď nás, nejakú tú hodinku po polnoci, zahnal do stanov. Veď napokon – v najlepšom treba prestať. Netrvalo dlho a spánok pritlačil viečka. Dažďová uspávanka zabrala.
Ráno som sa zobudila s piesňou na perách: „Kapkami si déšť do plachet vozu (stanu) zpívá....“ No komu by sa chcelo vyliezť von. Na vandri predsa nikto nič nemusí, iba ak chce. Keď nežné klopkanie dažďových kvapiek prestávalo, začínala som sa zamýšľať trocha vážnejšie nad ďalšími krokmi, ako: vysúkať sa zo spacáka, otvoriť oči, rozzipsovať stan..... Lenže s opätovným výdatným prívalom kvapiek som to ihneď zamietla a okamžite založila ďalší disk s pomyselným filmom názov „sen“. Dávno som sa tak dobre nevyspala a bez budíka nezobudila. Vydržala som spať, až kým neutíchla posledná dažďová kvapka, aj hlasy na lúke. Lenže to nás čakalo fantastické prekvapenie. T.O. Salamander mi umožnila najbombastickejší, najzvláštnejší a najprekvapivejší zážitok v celom mojom doterajšom trampskom živote. Po odzipsovaní stanu a vystrčení hlavy sa mi naskytol pohľad na úplne prázdnu potlachovú lúku. Chvíľu som sa bála, že zaúradoval Rumburak. Nie, nebol to Rumburak, ale dažďový mrak. Pravda je taká, že väčšina trampov musela odísť za povinnosťami, niektorých odohnal naozaj dážď a tí, ktorí sa odchodu bránili, tých vraj vytopilo. To nám všetko poreferoval a pozdrav za celú osadu odovzdal Palko, ktorý sa rozhodol spolu so svojou gitarkou, že nás počká. Aj Oskar vyliezol, aby odmenil tých, ktorí zotrvali až dokonca – teda nás. Palko nás spolu s batohmi naložil do auta a povozil po Bardejove a jeho okolí. Vďaka ti za to, kamarát.
Každý trampský vander, potlach či výročný oheň je niečím výnimočný. Štvrtý výročný oheň T.O. Salamander to len potvrdil. Odkaz pre osadníkov: „Vodu sme zastavili, svetlo zahasili, plyn sme vypli a kľúče od fleku sme nechali na vrátnici u pani Salamandry Škvrnitej. Prídeme zas“.
Jana Matzová „Amazonka“
